27. kapitola- Definitívny úkryt

Neexistoval spôsob, ako draka riadiť – bol slepý, netušil, kam letí a Harry vedel, že keby prudko zmenil smer, alebo sa vo vzduchu otočil, bolo by nemožné udržať sa na jeho veľkom chrbte. Ako stúpali vyššie a vyššie nad Londýn, ktorý sa pod nimi rozpínal ako šedo-zelená mapa, Harryho prevládol pocit vďačnosti za podarený útek, ktorý sa predtým zdal nemožný. Prikrčený na krku príšery sa pevne pritisol k jej kovovým šupinám a studený vánok tíšil bolesť jeho spálenej a pľuzgiermi navretej kože. Krídla draka sa vo vetre otáčali, ako lopatky veterného mlynu. Ron na Harryho klial, či už zo strachu alebo od šťastia -Harry to nedokázal rozpoznať- a zdalo sa, že Hermiona vzlyká.

Zhruba po piatich minútach sa Harry prestal báť, že ho drak zhodí a zdalo sa mu, že ho nezaujíma nič iné, iba sa dostať čo najďalej od svojho podzemného väzenia. Otázka kde a kedy z neho zosadnú, nad nimi však naďalej zostávala strašidelne visieť. Harry netušil nič o tom, ako dlho môže drak bez odpočinku letieť, a nieto ešte takto zvláštne postihnutý, slepý, ktorý len ťažko nájde dobré miesto na pristátie. Neprestajne sa rozhliadal okolo a pripadalo mu, akoby sedel na ihlách.

Ako dlho bude trvať, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru Lestrangeovcov? Ako rýchlo mrzkí raráškovia z Gringott banky upozornia Bellatrix? Ako rýchlo zistia, čo vlastne bolo ukradnuté? A až zistia, že chýba zlatá šálka, Voldemort sa konečne dozvie, že pátrajú po horcruxoch...

Zdalo sa, že si drak vyžaduje chladnejší a čerstvejší vzduch: rovnomerne stúpal, až kým neleteli cez chumáče studených mrakov a Harry už nerozoznal malé farebné bodky, autá vchádzajúce a vychádzajúce z hlavného mesta. Leteli ďalej a ďalej, nad vidiekom rozdeleným na zelené a hnedé pruhy zeme, cez cesty a rieky vinúce sa krajinou ako matné a lesklé stuhy.

„Čo myslíš, že hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli čoraz severnejšie.

„Netuším,“ zahrmel späť Harry.

Ruky mal skrehnuté od zimy, ale nedovolil im, aby povolili svoje zovretie. Chvíľu uvažoval, čo urobia, kým pod sebou uvidia pobrežie, kým drak poletí ponad otvorené more. Bola mu zima a bol celý stuhnutý , nehovoriac o tom, že mal hrozný smäd a hlad. Kedy naposledy, premýšľal Harry, jedla samotná príšera? Určite sa potrebuje niečoho najesť. A čo keď v tom zistí, že mu na chrbte sedia traja veľmi dobre stráviteľní ľudia?

Slnko sa už posúvalo nižšie nad obzor a obloha sa sfarbila do indigovej modrej, ale drak stále letel, cez mestá a dediny, ktoré nechával za sebou a po zemi pod ním sa kĺzal ako veľký temný mrak jeho obrovský tieň. Harryho bolela každučká časť tela, pretože sa snažil udržať na chrbte draka.

„Len sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhej dobe ticha, „alebo strácame výšku?“

Harry sa pozrel dole a uvidel tmavé zelené kopce a jazerá, ktoré sa medene leskli pri západe slnka. Krajina sa zdala bližšie a keď pozeral z dračieho chrbta, bolo vidno viac detailov. Rozmýšľal, či je to spôsobené iba odleskmi odrazeného slnka na vodnej hladine.

Drak vo veľkých kruhoch zlietal nižšie a nižšie k jednému z menších jazier.

„Keď bude dosť nízko, poviem a skočíme!“ volal Harry na ostatných. „Priamo do vody, skôr, než zistí, že sme tu!“

Súhlasili, Hermiona trochu slabo a Harry uvidel v odraze hladiny obrovské žlté brucho draka.

„TERAZ!“

Skĺzol cez bok draka a padal nohami vpred na hladinu jazera. Pád bol dlhší než čakal. Dopadol tvrdo na hladinu a ako kameň sa potopil do ľadovej, zelenej, rákosím zarastenej vody. Vykopol oproti dnu a vynoril sa, aby uvidel ohromné vlny, ktoré sa v kruhoch šírili od miest, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa, že si drak nič nevšimol, bol už päťdesiat stôp od nich, plachtil tesne nad vodou a do svojej hrôzostrašnej tlamy nasával vodu z jazera. Vo chvíli, keď sa z hlbín jazera prskajúc a lapajúc po dychu vynorili Ron s Hermionou, drak prudko zamával krídlami, odletel trochu ďalej a pristál na vzdialenejšom brehu.

Harry, Ron a Hermiona plávali k druhému brehu. Jazero nebolo hlboké. Problémom bolo skôr predrať si cestu blatom a rákosím, ako plávať až sa konečne vybrodili, mokrí, fučiaci a vyčerpaní na klzkú trávu.

Hermiona sa zrútila na zem, kašlala a chvela sa. Hoci by si najradšej hneď ľahol a zaspal, vytiahol Harry svoj prútik a začal chodiť do kruhu a miesto Hermiony odriekal obvyklé ochranné kúzla.

Keď skončil, pridal sa k ostatným. Bolo to prvýkrát od chvíle, keď sa dostali von z trezoru, čo sa na nich mohol poriadne pozrieť. Obaja mali škaredé červené popáleniny všade po tvári a na rukách a ich oblečenie bolo miestami zničené. Mykali sa, keď si kvapkali výluh z jasenca na svoje početné zranenia. Hermiona podala Harrymu fľašu s výluhom a vytiahla tri fľaše tekvicového džúsu, ktoré si vzala v Mušľovom dome a čisté, suché šaty pre všetkých. Prezliekli sa a liali do seba tekvicový džús.

„No, dobré je,“ povedal konečne Ron, ktorý sedel a pozoroval obnovujúcu sa kožu na svojich rukách, „že máme ten horcrux. Zlé je...“

„že nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby a kvapkal si jasenec cez vypálenú dieru v nohaviciach do spáleniny pod nimi.

„Nemáme meč,“ opakoval Ron. „Ten malý zradný prašivec...“

Harry vytiahol horcrux z vrecka svojej mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol a rozložil ju pred seba na trávu. Pohár sa leskol na slnku a jemne ju osvetľoval.

„Tentoraz ho nemôžeme nosiť. Zdá sa, že by bolo dosť ťažké zavesiť ho na krk,“ povedal Ron a utieral si ústa chrbtom ruky, keď dopil posledný dúšok svojho džúsu.

Hermiona sa pozerala na vzdialenejší breh, kde drak stále pil vodu z jazera.

„Čo sa s ním stane, čo myslíš?“ opýtala sa. „Bude v poriadku?“

„To znelo, ako by to povedal Hagrid,“ odvetil Ron. „Je to drak, Hermiona, vie sa o seba postarať. Mali by sme sa báť radšej o seba.“

„Ako to myslíš?“

„No, neviem, ako by som ti to povedal,“ odpovedal Ron, „ale myslím, že asi spozorovali, ako sme sa vlámali do Gringott banky.“

Všetci sa začali smiať a keď už raz začali, bolo ťažké prestať. Harryho bolel hrudník, točila sa mu hlava od hladu, ale ľahol si na chrbát do trávy pod červenkastou oblohu a smial sa, až ho začalo páliť v krku.

„Čo budeme robiť?“ povedala nakoniec Hermiona a snažila sa byť opäť vážna. „Dozvie sa to, nie? Ten-Koho-Netreba-Menovať teraz zistí, že vieme o horcruxoch!“

„Možno budú príliš vystrašení, než aby mu to povedali!“ odvetil Ron s nádejou v hlase. „Možno mu to zataja...“

Obloha, pach vody z jazera, zvuk Ronovho hlasu, všetko bolo naraz preč. Bolesť prešla Harryho hlavou ako ostrie meča. Stál v matne osvetlenej miestnosti, pred ním stál polkruh čarodejníkov a na podlahe pred ním kľačala malá, trasúca sa postava.

„Čo si to povedal?“ Jeho hlas bol vysoký a chladný, ale v jeho vnútri vrela zlosť a zúrivosť. Jediná vec, z ktorej mal strach. Ale to nemôže byť pravda, nevedel, ako by sa to mohlo stať...

Rarášok sa chvel, neschopný pozrieť sa do červených očí nad ním.

„Povedz to znovu!“ šepkal Voldemort. „Povedz to znovu! “

„M-môj pane,“ koktal rarášok a jeho oči boli plné hrôzy, „m-môj pane...s-snažili sme sa ich za-zastaviť...Po-podvodníci, môj pane...vlámali – vlámali sa do – do trezoru Lestrangeovcov...“

„Podvodníci? Aký podvodníci? Myslel som, že raráškovia z Gringott banky majú spôsoby, ako odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“

„Bol to...bol to...ten chlapec P-Potter a ďal-ďalší dvaja komplici...“

„A čo vzali? “ zvýšil hlas a ovládol ho obrovský hnev, „Povedz mi to! čo vzali? “

„Ma-malý zlatý pohár, m-môj pane...“

Zúrivý odmietavý výkrik mu pripadal, ako by bol cudzí. Bol zmätený, šialený, nemohla to byť pravda, to bolo nemožné, nikto o tom nevedel. Ako bolo možné, že ten chlapec objavil jeho tajomstvo?

Starodávny prútik zasvišťal vzduchom a miestnosť zalialo zelené svetlo. Kľačiaci rarášok sa zvalil mŕtvy na podlahu. Prihliadajúci kúzelníci pred ním vystrašene uskočili. Bellatrix a Lucius Malfoy odhodili ostatných stranou a snažili sa dostať ku dverám. Voldemortov prútik znovu a znovu svišťal vzduchom a všetci, ktorí sa snažili utiecť padali mŕtvi k zemi. Všetkých zabije za to, že mu priniesli takéto správy, za to, že počuli o zlatom pohári...

Bol sám, iba smrť sa vznášala okolo. Oddychoval a oni sa mu zjavovali pred očami, jeho poklady, jeho ochrancovia, jeho záruka nesmrteľnosti – denník bol zničený a pohár ukradnutý. Čo ak, čo ak ten chlapec vedel o ostatných? Vedel, čo práve urobil, vystopoval ich viac? Bol na začiatku toho všetkého Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho neustále podozrieval. Dumbledore, mŕtvy na jeho príkaz. Dumbledore, ktorého prútik bol teraz jeho. On sa predsa vyhol potupe, ktorou bola smrť a ten chlapec, ten chlapec...

Ale pokiaľ by chlapec zničil niektorý z horcruxov, on, Lord Voldemort, by to určite vedel, cítil by to? On, najväčší čarodej zo všetkých, on, najsilnejší, vrah Dumbledora a koľkých ďalších bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by Lord Voldemort mohol nevedieť, pokiaľ by on sám, najdôležitejší a drahocenný, bol napadnutý, zmrzačený?

Pravda, necítil, keď bol zničený denník, ale myslel si, že to bolo preto, že nemal telo, ktorým by to cítil, bol menej než duch...Nie, určite, zvyšok bol v bezpečí...Ostatné horcruxy musia byť nedotknuté...

Ale musí to zistiť, musí si byť istý...prešiel miestnosťou, odkopol raráškovo telo a obrazy sa mu vynárali a zase rozplývali v jeho kypiacich myšlienkach – jazero, chatrč, Rokfort,...

Štipka pokoja teraz trochu ochladila jeho hnev. Ako by mohol chlapec vedieť, že ukryl prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nikdy nevedel, že je príbuzný s Gauntovcami, skryl všetky stopy, tie vraždy nikdy neboli spájané s ním. Prsteň bol určite v poriadku.

A ako by mohol chlapec, alebo ktokoľvek iný vedieť o jaskyni a preniknúť cez jej ochranu? Myšlienka, že by medailón mohol byť ukradnutý bola absurdná...

Rovnako ako škola. Jedine on sám mohol vedieť, kam v škole schoval horcrux, pretože jedine on sám poznal najväčšie tajomstvo toho miesta.

A stále tu bola Nagini, ktorá teraz musí zostať blízko neho, pod jeho ochranou. Už nikdy ju nepošle plniť svoje rozkazy...

Ale aby si bol istý, neochvejne istý, bude sa musieť vrátiť ku každej svojej skrýši, musí zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu...Túto vec, rovnako ako úlohu získať starodávny prútik, bude musieť podstúpiť sám...

Ktorý z nich musí navštíviť prvý? Ktorý je v najväčšom nebezpečí? Bublal v ňom starý strach. Dumbledore poznal jeho prostredné meno...Dumbledore by mohol vedieť o spojení s Gauntovcami...Ich opustený dom bol, možno, najmenej bezpečným miestom. Tam pôjde najprv...

Jazero, to je úplne nemožné...avšak tu bola istá možnosť, že by Dumbledore vďaka sirotincu vedel niečo o udalostiach z jeho minulosti.

A Rokfort...ale vedel, že horcrux, ktorý je tam je v bezpečí. Pre Pottera by bolo nemožné dostať sa do Rokvilu bez povšimnutia, na školu môže zabudnúť. Viac-menej bude dobré upozorniť Snapea, že by sa chlapec mohol pokúsiť preniknúť do hradu. Hovoriť Snapeovi, prečo by sa o to mal pokúšať, by bolo hlúpe, samozrejme. Bola obrovská chyba veriť Bellatrix a Malfoyovi. Neukázala ich hlúposť a nedbalosť, ako neprezieravé im bolo dôverovať?

Ako prvý teda navštívi Gauntov dom a vezme Nagini so sebou. Už sa od hada nikdy neodlúči...vyšiel z miestnosti do haly a von do tmavej záhrady kde striekala fontána. Zavolal Nagini hadím jazykom a tá sa vyplazila z krovia a pripojila sa k nemu ako dlhý tieň...

Harry prudko otvoril oči, keď sa vrátil späť do prítomnosti. Ležal na brehu jazera vo svetle zapadajúceho slnka a Ron s Hermionou sa naňho dívali. Súdiac podľa ich ustaraných pohľadov a pokračujúcemu pulzovaniu jazvy, jeho náhly výlet do Voldemortových myšlienok nezostal bez povšimnutia. Posadil sa, trochu sa chvel a bol trošku prekvapený, že je spotený. Pohár ležal bez povšimnutia pred ním v tráve a tmavé modré jazero odrážalo zlaté záblesky zapadajúceho slnka.

„Vie to.“ Jeho vlastný hlas znel čudne nízko v porovnaní s Voldemortovými vysoko položenými výkrikmi. „Vie to a chce skontrolovať všetky ostatné a ten posledný,“ a stál už na nohách, „je v Rokforte. Vedel som to. Vedel som to.“

„Čože?“

Ron naňho čumel, zatiaľ čo Hermiona sa posadila a vyzerala ustarane.

„Ale čo si videl? Ako to vieš?“

„Videl som ho, ako zistil to o pohári, ja...bol som v jeho hlave a on je...“ Harry si spomenul na všetky tie vraždy... „je naozaj rozzúrený a vystrašený zároveň. Nemôže pochopiť, ako o tom vieme. Teraz ide skontrolovať ostatné – prsteň ako prvý. Myslí si, že ten, ktorý je v Rokforte je najviac v bezpečí, pretože je tam Snape a pretože bude tak ťažké, dostať sa tam nepozorovane. Myslím, že ten skontroluje ako posledný, ale i tak sa tam môže dostať behom pár hodín...“

„Videl si, kde v Rokforte to je?“ spýtal sa Ron a tiež už vyskočil na nohy.

„Nie, sústredil sa na to, aby varoval Snapea, nemyslel na to, kde presne je horcrux...“

„Počkaj, počkaj!“ vykríkla Hermiona, keď Ron vzal horcrux a Harry znovu vytiahol neviditeľný plášť. „Nemôžeme tam len tak ísť, nemáme plán, musíme...“

„Musíme ísť,“ povedal Harry odhodlane. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, až sa dostane do nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Vieš si predstaviť, čo urobí, keď zistí, že prsteň a medailón sú preč? Čo keď premiestni horcrux z Rokfortu niekam inam, pretože si bude myslieť, že tam nie je dosť bezpečný?“

„Ale ako sa tam dostaneme?“

„Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a skúsime niečo vymyslieť, až uvidíme, aká je ochrana okolo školy. Poď pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme sa tentoraz držali pohromade.“

„Ale veď sa pod neho úplne nevojdeme...“

„Bude tma, nikto nespozoruje naše nohy.“

Cez jazero bolo počuť mávnutie ohromných krídel. Drak sa už dosť napil a teraz vyrazil do vzduchu. Prestali na chvíľu vo svojich prípravách a pozorovali, ako stúpa vyššie a vyššie, teraz už len ako čierna silueta viditeľná proti rýchlo sa šeriacej oblohe, až nakoniec zmizol za najbližším kopcom. Potom Hermiona podišla vpred a zaujala miesto medzi ostatnými. Harry stiahol plášť ako najnižšie to šlo a spoločne sa otočili na mieste do drtiacej temnoty.