6. kapitola- Ghul v pyžame

Šok zo straty Moodyho sa niesol v nasledujúcich dňoch celým domom. Harry stále neprestával dúfať, že sa objaví vo dverách s ostatnými členmi Rádu, ktorý prinášali a odnášali dennodenne naliehavé novinky. Harry cítil, že nič iného ako jednanie nemôže utíšiť jeho pocity viny a žiaľ. Premýšľal o tom, že by čo najrýchlejšie vyrazil na cestu aby našiel ostatné horcruxy. Čím skôr, tým lepšie.

„No, ale nemôžeš nič robiť skôr, ako budeš mať 17.“ Pripomínal mu Ron.


„Stále máš nad sebou magickú ochranu. A tu môžeme plánovať, ako nikde inde, no nie?

Alebo,“ stíšil svoj hlas, „ty už vieš, kde by sme mali tie... Ty- Vieš- Čo ... hľadať?“

„Nie,“ priznal Harry.

„Myslím, že Heromiona sa už o to trochu zaujímala.“ Povedal Ron.

„Povedala, že tu zhromaždila nejaké dokumenty, ktoré by nám mali pomôcť, a že čakala len na teba až prídeš, aby ti ich mohla ukázať.“

Harry a Ron práve sedeli pri raňajkách. Pán Weasley a Bill šli do práce. Pani Weasleyová išla hore zobudiť Hermionu a Ginny, zatiaľ čo Fleur sa hnala do kúpeľne, aby sa vykúpala.

„Ochrana bude prelomená tridsiateho prvého,“ povedal Harry,“ To znamená, že tu potrebujem zostať ešte štyri dni, potom môžem –

„Päť dní,“ opravil ho odhodlane Ron. „Musíme tu zostať na svadbu. Pretože inak nás tie dve zabijú.“ Harry pochopil, že Ron „tie dve“ myslí Fleur a pani Weasleyovú.

„Je to mimoriadny deň,“ povedal Ron, keď sa naňho Harry spýtavo pozrel.

„Čo si neuvedomujú, aké je to dôležité? -,“

„Samorzejme, že nie,“ povedal Ron. „Nemajú ani potuchy o tom, čo zamýšľame. Teraz som si spomenul, o čom som s tebou chcel hovoriť.“ Ron skontroloval pohľadom dvere, či už sa nevracia pani Weasleyová a prisunul sa trochu bližšie k Harrymu.

„Mamka mňa a Hermionu nenechá chvíľku na pokoji a neustále z nás ťahá, čo máme vlastne za lubom. Určite to skúsi aj na teba, dávaj si pozor. Ocko a Lupin sa na to tiež vypytujú, ale keď sme im povedali, že Dumbledore ti o tom zakázal s kýmkoľvek hovoriť okrem nás, tak prestali. Ale mamka nie, ta je zarytá.“

Ronova predpoveď sa za pár hodín potvrdila. Krátko pred obedom si pani Weasleyová Harryho zavolala bokom od ostatných. Zavolala si ho, aby sa spýtala, či nevie, koho je táto ponožka. Vraj si myslí, že je z jeho batohu, ale nie je si istá. Akonáhle ho však mala v kúte kuchynskej linky, spustila:

„Zdá sa, že Ron a Hermiona si myslia, že sa tento rok už do Rokfortu nevrátite,“ začala s ľahkým a obyčajným tónom.

„Oh“ povedal Harry. „No... áno, to naozaj plánujeme.“

Mangeľ sa sám vypol a začal žmýkať niečo, čo vyzeralo ako vesta pána Weasleyho.

„Môžem sa spýtať, prečo chcete opustiť vašu výuku?“ spýtala sa pani Weasleyová.

„No, Dumbledore mi tu zanechal... vec, ktorú musím dokončiť.“ Zamumlal Harry. „Ron a Hermiona o tom vedia a rozhodli sa ísť so mnou.“

„Akú vec?“

„Prepáčte, ale nemôžem –„ nadýchol sa zhlboka Harry.

„No, na rovinu. Myslím si, že Artur a ja máme plné právo to vedieť a som si istá, že pán a pani Grangerovy budú určite súhlasiť!“ povedala pani Weasleyová.

Harry sa toho „útoku starostlivých rodičov“ obával. Priamo pohliadol do očí pani Weasleyovej, všímajúc si na chlp rovnakého odtieňa, ako má Ginny. Nepomohlo to.

„Dumbledore nechcel, aby to ktokoľvek iný vedel, pani Weasleyová. Prepáčte. Ron a Hermiona nemusia ísť, je to ich voľba –“

„Nemyslím si, že ty musíš ísť!“ zvýšila trochu hlas pani Weasleyová.

„Si ešte tak mladý. Je to úplná hlúposť. Harry, ty si to určite nepochopil. Pravdepodobne ti povedal, čo chce urobiť a ty si to hneď vzal tak, že to musíš urobiť zaňho....“

„Ja som to pochopil“ povedal rázne Harry, „Je to na mne.“

Otočil sa k nej chrbtom a vzal do svojich rúk stratenú ponožku so vzorom zlatého rákosu, vďaka ktorej ho k sebe privolala.
„Je mi ľúto, ale táto nie je moja. Nie som fanúšik Puddlemerských spojencov.“

„Ach, samozrejme, že nie.“ Povedala pani Weasleyová a trochu skľúčene sa vrátila k svojmu ľúbeznému tónu.

„Mala by som sa s tým asi zmieriť...Dobre, Harry, zatiaľ čo budeš tu, mohol by si nám pomôcť s prípravou Billovej a Fleurinej svadby? Je tu ešte veľa práce.“

„Ehm – samozrejme.“ Povedal Harry vyvedený z miery tou náhlou zmenou témy.

„Si zlatíčko, Harry.“ Odpovedala pani Weasleyová a usmiala sa na neho.

Potom prešla k umývaniu riadu. Od toho momentu zamestnávala pani Weasleyová Harryho, Rona a Hermionu tak, že mali len ťažko čas na to aby sa trochu porozprávali a niečo naplánovali. Najzdvorilejším vysvetlením tej zmeny chovania pani Weasleyovej bolo, že chcela odviesť pozornosť od všetkých tých myšlienok na Moodyho a tej hrôzy z ich nedávnej cesty.

Myslím, že mamka vás troch chce zastaviť, aby ste nemohli byť spolu a vymýšľať akékoľvek plány. Chce tak oddialiť váš odchod.“ Povedala Ginny Harrymu tlmeným hlasom, keď už tretí krát položili stôl na večeru na to isté miesto.

„A čo si myslí, že sa akože stane?“ zamumlal Harry, „To si myslí, že zatiaľ Voldemorta niekto zabije?“ hovoril bez premýšľania, kým si všimol Ginninej bledej tváre.

„Takže je to pravda?“ spýtala sa. „To, čo sa pokúsiš urobiť?“
„Ja - nie - to bol len vtip.“ Povedal Harry vyhýbavo.

V Ginninom výraze bolo aj niečo iné ako šok. Náhle si Harry uvedomil, že toto je po prvý krát, čo sú spolu od tej doby, keď trávili hodiny osamote na rokfortských pozemkoch. Bol si istý, že si na to spomenula tiež. Dvere sa otvorili a obidvaja naraz poskočili. Pan Weasley, Kingsley a Bill vošli dovnútra. Boli teraz často spojený s ostatnými členmi Rádu, pretože Brloh nahradil Grimmauldovo námestie č.12 ako sídlo Rádu. Pán Weasley tvrdil, že po smrti Dumbledora sa môže každý, komu Dumbledore dôveroval, stať Strážcom tajomstva.

„No, Moody vyčaroval pár kliatob proti Snapeovi v prípade, že by sa tam náhodou objavil. Dúfajme, že budú dosť silné, nepustia ho dovnútra a zviažu mu jazyk, keby sa pokúsil o tom mieste hovoriť. Ale nemôžeme si tým byť istý. Bolo by bláznovstvo zostať tam, keď je ochrana tak neistá.“

Kuchyňa bola tak preplnená, že sa dalo len ťažko narábať nôžmi a vidličkami. Harry sedel napchaný vedľa Ginny a jedol kura.

„Žiadne novinky o Moodym?“ spýtal sa Harry Billa.
„Nič.“ Odpovedal Bill. „Nemohol sa zatiaľ konať pohreb, pretože sme s Lupinom jeho telo nenašli a dá sa len ťažko povedať, kam mohlo v tej tme a zmätku z boja spadnúť.

„Denný Prorok o jeho smrti a nájdení jeho tela nenapísal ani slovo,“ pokračoval Bill. „Ale to nič neznamená. V týchto dňoch sa toho moc v novinách nepíše.“

„A stále nič o tom, že som použil kúzla pri úteku pred Smrťožrútmi?“ spýtal sa Harry cez celý stôl pána Weasleyho, ktorý mu na privítanie potriasol rukou.

„Pretože vedia, že si nemal na výber, alebo preto, lebo nechcú aby sa dostalo na svetlo, ako ťa Voldemort napadol?“
„To je ono... prečo nehovorí tlač pravdu?“ povedal Harry zvierajúc v ruke nôž tak pevne, že na spodnej strane jeho ruky sa objavil biely nápis „Nesmiem klamať“.

Je na Ministerstvu niekto pripravený sa mu postaviť?“ spýtal sa naštvane Ron.

„Samozrejme Ron, ale ľudia sú vydesený.“ Odpovedal pán Weasley, „vydesený, že práve oni budú tí ďalší, kto zmizne a ich deti a stanú terčom útokov. Kolujú tam nechutné výmysly. Neverím, že učiteľka života a zvykov muklov v Rokforte rezignovala. Už týždne ju nikto nevidel, zatiaľ čo Scrimegour je zavretý vo svojej pracovni. Len dúfam, že aspoň vymýšľa nejaký plán.“

V krátkej prestávke hovoru presunula pani Weasleyová prázdne taniere na pracovný stôl a naservírovala jablčné koláče.

„Tak, Ron, upratal si si už svoju izbu?“

„Prečo?“ vykríkol Ron, ktorý v tom momente držal mlsne lyžičku a civel na svoju matku.

„Prečo má byť moja izba uprataná? Mne a Harrymu to tak vyhovuje!“

„Mladý muž, behom pár dní očakávame svadbu tvojho brata –“

„A to sa budú brať v mojej izbe?“ spýtal sa Ron zúrivo, „Nie! Tak prečo musím u Merlinovej brady upratovať...“

„Nehovor takto so svojou matkou,“ povedal rázne pán Weasley, „ a rob, čo ti povedala.“

Ron sa zamračil na obidvoch rodičov, potom uchopil svoju lyžičku a zabodol ju do posledných zbytkov svojho jablkového koláča.
„Ja ti s tým pomôžem, je to aj môj neporiadok,“ povedal Harry Ronovi, ale pani Weasleyová ho hneď prerušila:

„Nie drahý. Budem radšej, keď vonku pomôžeš Arturovi s kuratami. A ty, Hermiona, budem ti vďačná ak vymeníš povliečky pre monsieura a madam Delacour, vieš predsa, že prídu ráno o 11.“

Keď sa vrátil do domu, pani Weasleová bola z dohľadu, a tak Harry vkĺzol do Ronovej podkrovnej izby.

„Upratujem, upratujem...! Oh, to si ty,“ povedal Ron s úľavou ako náhle Harry otvoril dvere. Ron ležal na posteli, ktorá bola zjavne práve vyprázdnená. V izbe bol rovnaký neporiadok, ako celý týždeň...


„Nazdar, Harry,“ povedala Hermiona. Keď si sadol na skladacie lehátko, odhodila Numerológiu a Transfiguráciu na jednu hromadu a Vzostup a pád čiernej mágie na druhú.

„Práve sme sa bavili o Moodym,“ povedal Ron Harrymu.

„Počítam, že sa možno zachránil.“

„Ale Bill ho videl, ako ho zasiahla smrtiaca kliatba,“ odvetil Harry.

„Jasne, ale na Billa sa tiež útočilo,“ pokračoval Ron. :Ako si môže byť istý tým, čo videl?

„Aj keby smrtiaca kliatba Moodyho minula, tak spadol z výšky okolo tisíc stop,“ vložila sa do rozhovoru Hermiona držiaca knihu Metlobalové tými Británie a Írska.

„Fleur ale hovorila, že mu odstrelili paličku z ruky,“ vyvrátil Harry. „No dobre, keď chcete aby bol mŕtvy.“ Prehlásil Ron mrzuto, zatiaľ čo si zložil vankúš do príjemnejšieho tvaru.

„Samozrejme, že nechceme aby bol mŕtvy!“ vykríkla Hermiona. „Je to strašlivé, že je mrtvý, ale my sme realisti.“

Harry si najskôr predstavil Moodyho telo, zničené ako to Dumbledorove, stále s jedným pohyblivým okom v očnej jamke. Cítil odpor, miešajúci sa s bizarným pohľadom.

„Smrťožrúti jeho telo pravdepodobne upratali, to je to, prečo ho nikto nenašiel.“ Povedal Ron zamyslene.

„Hej.“ Povedal Harry.

„Rovnako ako Barty Crouch sa premenil v kosť a skryl sa v Hagridovej záhrade. Asi Moodyho premenili a napchali ho- -“

„Nie!“ zakvílila Hermiona a vytryskli jej slzy nad Základnými zaklínačskými znakmi.

„Nie, to asi nie – no....,“ snažil sa ju ukľudniť Harry, ktorý sa márne driapal z lehátka. „Hermiona, nechcel som ťa rozrušiť – “

Ale Ron sa za príšerného škrípania pružín v matraci zdvihol z postele a prišiel k Hermione prvý. S jednou rukou okolo Hermiony prehľadal svoje vrecká a vytiahol odporne vyzerajúcu vreckovku, kterú predtým použil na čistenie sporáka. Rýchlo vytiahol svoj prútik, namieril ho na vreckovku a zvolal

„Pulirexo!“

Prútik vysal väčššinu tuku. Ron ešte mierne dymiacu vreckovku podal Hermione a vyzeral spokojný sám so sebou.

„Ach, vďaka, Ron… Prepáčte…“ Vysmrkala sa a začkala.
„Je to všetko také h-hrozné, však? P-po Dumbledorovi… N-nikdy som si n-nevedela predstaviť, že by Divooký zomrel, vyzeral taký silný!“

„Áno, ja viem,“ povedal Ron a objal ju pevnejšie. „Ale vieš, čo by nám povedal, keby tu bol?“
„Zostaňte bdelí‘,“ povedala Hermiona a utierala si oči.

„Presne tak,“ prikývol Ron. „Chcel by, aby sme sa poučili z toho, čo se mu stalo. A ja som sa poučil, že nemám veriť tomu zbabelému malému odpornému Mundungusovi.“

Hermiona sa roztrasene zasmiala a naklonila sa, aby zdvihla ďalšie dve knihy. O sekundu neskôr Ron uvoľnil svoje zovretie okolo Hermioniných ramien a ona mu pustila Príšernú knihu príšer na nohu. Ochranné pásy na knihe sa rozopli a kniha sa Ronovi zlomyseľne zahryzla do členka.

„Prepáč, prepáč!“ kričala Hermiona, keď Harry odtrhol knihu od Ronovho členka, zavrel ju a pevne zviazal.

„Čo to vlastne so všetkými tými knihami robíš?“ spýtal sa Ron, keď dokríval späť k posteli.
„Premýšľam, ktoré si vezmeme so sebou,“ odpovedala Hermiona, „keď pôjdeme hľadať horcruxy.“

„Aha, jasne,“ povedal Ron a poklopával si rukou na čelo. „Zabudol som, že budeme loviť Voldemorta v pojazdnej knižnici.“

„Haha,“ povedala Hermiona a dívala sa na Šlabikár odklínača. „Rada by som vedela… Budeme potrebovať prekladať runy? Môže sa to stať… Myslím, že bude istejšie, keď ju vezmeme.“
Položila šlabikár na vyšší stĺpček a zdvihla „Dejiny Rokfortu“.

„Počúvajte,“ povedal Harry.
Sadol si vzpriamene. Ron a Hermiona sa na neho pozreli s podobným výrazom zmesi odovzdanosti a odporu.

„Viem, že ste po Dumbledorovom pohrebe hovorili, že chcete ísť so mnou,“ začal Harry.
„Už je to tu,“ obrátil sa Ron k Hermione a krútil očami.

„Presne ako sme to od neho čakali,“ vzdychla si Hermiona a obrátila sa ku knihám. „Vieš, ja si Dejiny Rokfortu vezmem. Aj keď sa tam nevrátime, nemyslím si, že by som sa cítila dobre, keby som ju nemala s – “

„Počúvajte!“ povedal Harry znovu.
„Ne, Harry, ty počúvaj,“ ozvala sa Hermiona. „Ideme s tebou. Toto bolo rozhodnuté pred mesiacmi – či dokonca pred rokmi.“

„Ale – “
„Buď ticho,“ odporučil mu Ron.
„ – naozaj ste to zvážili poriadne?“ vytrval Harry.

„Tak sa na to pozrime,“ povedala Hermiona a pohodila so zúrivým výrazom na tvári Potulky s trolmi medzi nepotrebné knihy.
„Celé dni som si balila, takže stačí povedať a môžeme vyraziť. A pre tvoju informáciu, mala som s tým dosť práce a dokonca som musela zvládnuť celkom ťažké kúzla, a to nespomínam, že som priamo pred očami Ronovej mamky musela ukradnúť celou Divookého zásobu Všehodžúsu.
Tiež som upravila pamäť svojim rodičom, takže sú presvedčení, že sa v skutočnosti volajú Wendell a Monika Wilkinsovci a že ich životným cieľom je presťahovať sa do Austrálie, a to je to, čo práve urobili. Pre Voldemorta teraz bude oveľa zložitejšie ich nájsť a dostať z nich čokoľvek o mne – alebo o tebe, pretože som im, bohužiaľ, dosť veľa porozprávala.
Takže, pokiaľ prežijem náš hon na horcruxy, nájdem svoju matku a otca a zruším všetky čary. Pokiaľ nie – verím, že čary, ktoré som na nich použila, ich udrží šťastných a v bezpečí. Wendell a Monica Wilkinsovci nevedia, že majú dcéru, chápeš.“


Hermionine oči boli opäť plné slz. Ron opäť zliezol z postele, objal ju okolo ramien a prebodol Harryho pohľadom, ako keby mu vyčítal nedostatok citu.

„Ja – Hermiona, prepáč – Nechcel som – “
„Neuvedomil si si, že Ron a ja dobre vieme, čo by sa mohlo stať, keď s tebou pôjdeme? Tak teda, vieme to. Ron, ukáž Harrymu, čo si naplánoval.“

„Heh, veď práve jedol,“ povedal Ron.
„Len do toho, mal by to vedieť!“
„No dobre, Harry, poď so mnou.“

Druhýkrát Ron zložil ruku z Hermiony a postavil sa k dverám
.
„Ideme‘.“

„Prečo?“ spýtal sa Harry a nasledoval Rona z miestnosti na drobné odpočívadlo.

„Descendo,“ zamumlal Ron a namieril prútik na nízky strop. Priamo nad nimi sa otvoril otvor a k nohám sa im spustil rebrík. Zo štvorcovej diery sa ozývalo niečo medzi kvílením a stenaním a páchlo to ako nevetraný kanál.

„To je tvoj ghul, však?“ spýtal sa Harry, ktorý nikdy toho tvora, čo občas rušil nočný pokoj, nevidel.

„Áno, to teda je,“ povedal Ron a vyliezal po rebríku. „Polez a poď sa naňho pozrieť.“

Harry nasledoval Rona do malého podkrovia. Kým to stvorenie uvidel, schúlené pár metrov od neho, v tme tvrdo spiace s ústami dokorán, bola v podkroví jeho hlava a ramena.
„Ale veď… veď vyzerá… to ghulovia normálne nosia pyžamo?“

„Nie,“ povedal Ron. „Ani nemávajú ryšavé vlasy a toľko bradavíc.“

Harry toho tvora pozoroval s miernym odporom. Veľkosťou a tvarom tela sa podobal človeku a na sebe mal niečo, v čom Harry teraz, keď si jeho oči zvykli na tmu, poznal dve Ronove staré pyžamy. Tiež mal pocit, že ghulovia obvykle bývajú skôr chudí a plešatí, než jasne obrastení vlasmi a žiarivo purpurovými pľuzgiermi.

„Je ako ja, chápeš?“ povedal Ron.
„Nie,“ odpovedal Harry. „Nechápem.“

„Vysvetlím ti to dole v izbe, ten smrad ma ničí,“ povedal Ron. Zliezli po rebríku späť dole, Ron ho uložil späť k stropu a potom sa obaja vrátili k Hermione, ktorá stále ešte triedila knihy.
„Hneď keď odídeme, bude ten ghul žiť tu v mojej izbe,“ povedal Ron. „Myslím, že sa na to skutočne teší – ťažko to povie, keď všetko, čo vie, je stenanie a slintanie – ale veľa prikyvuje, keď to pred ním poviem. V každom prípade s tou kropenatkou, čo má, bude vyzerať ako ja. Dobré, nie?“

Harry vyzeral úplne zmatene.

„Je…!“ povedal Ron a keď videl, že Harry nepochopil ten dôvtip celého plánu, bol z toho mierne sklamaný. „Pozri, keď sa my traja neobjavíme znovu v Rokforte, pomyslia si všetci, že Hermiona a ja musíme byť s tebou, je to tak? Čo znamená, že Smrťožrúti pôjdu priamo po našich rodinách, aby zistili, či príbuzní majú informácie o tom, kde sme.“

„Dúfajme, že u mňa to bude vyzerať, že som odišla s rodičmi. V dnešnej dobe veľa čarodejníkov z muklovských rodín premýšľa nad tým, že sa niekam schovajú,“ povedala Hermiona.

„Celú moju rodinu schovať nemôžeme, vyzeralo by to podozrivo a navyše ani nemôžu opustiť svoju prácu,“ povedal Ron. „Takže musíme pustiť medzi ľudí fámu, že som chytil kropenatku a preto nemôžem byť v škole. A keď to niekto príde vyšetrovať, mamka nebo tatko mu môžu ukázať ghula v mojej posteli, obklopeného vankúšmi. Kropenatka je nebezpečne nákazlivá, takže k nemu bližšie nepôjdu. A že nemôže rozprávať, to nikoho zaujímať nebude, pretože keď ti vrastie huba do hrtanu, nemáš ako rozprávať.“

„A mamka s tatkom o tomto pláne vedia a súhlasia?“ spýtal sa Harry.

„Tatko pomohl Fredovi a Georgovi toho ghula premeniť. Mamka… no veď si sám videl, čo si myslí. Pokiaľ neodídeme, tak s tým súhlasiť nebude.“

V miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len občasné buchnutie vo chvíľach, keď Hermiona ukladala knihy na jednu alebo druhú kôpku. Ron sedel a sledoval ju a Harry sa díval z jedného na druhého, neschopný čokoľvek povedať. Opatrenia, ktoré vykonali, aby ochránili svoje rodiny, mu viac ako čokoľvek iného ukázali, že s ním naozaj chcú ísť a že vedia veľmi dobre, ako nebezpečné by to mohlo byť. Chcel im povedať, čo pre neho znamenajú, ale nebol schopný nájsť dostatočne vhodné slová.

Ticho naraz prerušili zahalené dozvuky kričiacej pani Weasleyovej z izby o štyri poschodia nižšie.
„Ginny zrejme nechala fliačik prachu na kvietkovanom krúžku na obrúsky,“ povedal Ron. „Neviem, prečo musia Delacourovci doraziť už dva dny pred svadbou.“

„Fleurina sestra robí družičku, musí si to nacvičiť a na to, aby prišla sama, je ešte príliš malá,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo civela nerozhodne na Tanec so smrťonoškou.
„No, hostia mamku od stresu nezachránia,“ povedal Ron.

„Čo ale musíme zvážiť,“ povedala Hermiona, hádžuc Teórii obranných kúziel do koše bez šance na záchranu. Potom vzala do ruky Hodnotenie čarodejníckej výučby v Európe a pokračovala, „je, kam pôjdeme, keď vyrazíme odtiaľto. Viem, Harry, že si chcel ísť najprv do Godricovej úžľabiny a chápem, čo ťa tam vedie, ale nemali by sme sa venovať hlavne horcruxom?“


„Keby sme vedeli, kde horcruxy sú, súhlasil by som s tebou,“ povedal Harry, ktorý neveril, že by Hermiona naozaj rozumela prečo sa túži vrátiť do Godricovej úžľabiny. Hroby jeho rodičov hrali len čiastočnú rolu – mal silné, ale nevysvetliteľné tušenie, že pre neho to miesto bude mať odpovede na jeho otázky. Možno to bolo tým, že práve tam prežil Voldemortovu smrtiacu kliatbu. Keď teraz Harry čelil tomu, že by to mal zvládnuť znovu, tiahlo ho to opäť na miesto, kde to zvládol prvýkrát. Chcel to pochopiť.

„Nemyslíš si, že si Voldemort Godricovu úžľabinu stráži?“ spýtala sa Hermiona.
„Možno čaká, že sa vrátiš a navštíviš hroby svojich rodičov hneď ako budeš môcť.“
To Harryho nenapadlo. Kým sa snažil nájsť protiargument, prehovoril Ron, ktorý sa zjavne ich myšlienkových pochodov nezúčastnil.

„Ten R.A.B.,“ povedal. „Vieš, ten, ktorý odniesol ten pravý medailón?“
Hermiona prikývla.

„V tom odkaze písal, že sa chystá horcrux zničiť, nie?“

Harry si pritiahol svoj batoh a vytiahol falošný horcrux, v ktorom bol ešte stále zložený odkaz od záhadného R.A.B.

„ ‚Skutočný horcrux som ukradol a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť.‘ “
„No, čo ak ho skutočne zničil?“ spýtal sa Ron.

„Alebo ona,“ skočila mu do reči Hermiona.
„Tak ako tak,“ povedal Ron, „by nám to jeden ušetrilo!“

„Áno, ale zatiaľ ten pravý medailón musíme skúsiť nájsť,“ povedala Hermiona, „aby sme zistili, či je, alebo nie je zničený.“

„A ako vlastne zničíme horcrux, keď sa k nemu dostaneme?“ spýtal sa Ron.
„Tuto,“ zareagovala Hermiona, „niečo som si o tom našla.“

„Kde?“ opýtal sa Harry. „Myslel si si, že v rokfortskej knižnici žiadne knihy o horcruxoch nie sú?“
„Neboli,“ povedala Hermiona, ktorá mierne sčervenela. „Dumbledore ich všetky nechal odniesť, ale – nezničil ich.“

Ron sa na posteli prudko posadil a civel s doširoka otvorenými očami.
„Jak sa ti, u Merlinových nohavíc, podarilo dostať k tým knihám o horcruxoch?“

„No – neukradla som ich!“ povedala Hermiona a dívala sa striedavo z Harryho na Rona so zúfalstvom v očiach. „Stále to boli knihy z knižnice na požičiavanie, aj keď ich Dumbledore nechal odniesť z regálov. No ale aj tak, keby skutočne nechcel, aby sa k nim ktokoľvek dostal, určite by o dosť sťažil – “

„K veci!“ naliehal Ron.
„No… bolo to jednoduché,“ povedala Hermiona ticho. „Proste som použila privolávacie kúzlo. Veď ho poznáte – Accio. Tie knihy vyleteli oknom z Dumbedorovej pracovne a vleteli oknom do dievčenských spální.“

„Ale kedy sa ti to podarilo?“ spýtal sa Harry a pozoroval Hermionu so zmesou obdivu a nedôvery.

„No… hneď po… Dumbedorovom pohrebe,“ povedala Hermiona ešte tichším hlasom. „Hneď potom, čo sme sa dohodli, že odídeme zo školy a vydáme sa pátrať po horcruxoch. Keď som sa vrátila späť do spálne pre svoje veci, jednoducho – jednoducho ma napadlo, že čím viac o nich budeme vedieť, tým lepšie pre nás… bola som tam sama… tak som to skúsila… a proste to fungovalo. Prileteli priamo cez moje otvorené okno, tak som ich – tak som ich zabalila.“

Prehltla a potom sa ozvala prosebným tónom, „Nechce sa mi veriť, že by sa Dumbledore mohol naštvať, predsa tie knihy nechceme zneužiť a vytvoriť si vlastný horcrux, nie?“

„Vyzerá to, že by sme sa hádam sťažovali?“ povedal Ron. „Kde vlastne tie knihy sú?“
Hermiona chvíľku prehľadávala stoh kníh a potom vytiahla zväzok vyblednutej čiernej farby, viazaný v koži. Vyzerala nezdravo a knihu držala opatrne, ako keby to bolo niečo nedávno zomreté.

„Toto je jedna z tých, ktorá jednoznačne popisuje, ako sa robí horcrux. Tajomstvá mágie najtemnejšie. Je to hrozná kniha, skutočne príšerná, plná diabolskej mágie. Zaujímalo by ma, kedy ju Dumbedore nechal odniesť z knižnice… ak to nebolo skôr, ako sa stal riaditeľom, mal Voldemort všetky informácie, ktoré potreboval, určite z nej.“

„Prečo sa teda pýtal Slughorna, ako vytvoriť horcrux, keď už si to prečítal?“ spýtal sa Ron.
„On od Slugrorna chcel vedieť len jedno – čo by sa stalo, keby svoju dušu rozdelil na sedem častí,“ povedal Harry.
„Dubmledore si bol istý, že Riddle v dobe, kedy sa pýtal Slughorna, už dávno vedel, ako horcrux vyrobiť. Myslím, že máš pravdu, Hermiona, toto by mohla byť tá kniha, z ktorej čerpal.“

„A čím viac o nich čítam,“ povedala Hermiona, „tím hroznejšie sa zdajú a tým menej sa mi chce veriť, že ich skutočne vytvoril šesť. V tej knihe varujú, ako nestabilný bude zvyšok tvojej duše potom, čo ju roztrhneš, a to hovoria len o jednom horcruxe!“

Harry si spomenul, čo hovoril Dumbledore o Voldemortovi: že došiel ďalej, než je „bežné zlo“.
„Nie je tam aj niečo o tom, ako môžeš svoju duši zase zlepiť?“ spýtal sa Ron.

„Áno,“ odpovedala Hermiona s prázdnym úsmevom, „ale bolo by to nesnesiteľne bolestivé.“
„Prečo? Ako sa to robí?“ opýtal sa Harry.

„Musíš mať výčitky svedomia,“ povedala Hermiona. „Musíš skutočne cítiť, čo si vykonal. Je tu ešte poznámka pod čiarou. Podľa všetkého ťa ta bolesť môže zničiť. Nevidím spôsob, ako by sme donútili Voldemorta, aby to urobil, čo vy?“

„Nie,“ povedal Ron skôr, než mohol Harry odpovedať. „Takže, hovorí tá kniha aj ako horcruxy zničiť?“
„Áno,“ povedala Hermiona a otáčala rozpadajúcimi sa stránkami, ako keby skúmala hnijúce vnútornosti, „pretože varuje čarodejníkov, aké silné čary na horcruxy musia uvaliť. Z toho, čo som čítala, bolo to, čo Harry urobil s Riddlovým denníkom, jedným zo skutečne funkčných spôsobov, ako zničiť horcrux.“

„Čo prepichnúť ho baziliščím zubom?“ spýtal sa Harry.
„No super, našťastie máme veľkú zásobu baziliščích zubov.“ Povedal ron ironicky. „Už som sa bál, čo s nimi budeme robiť.“

„Nemusí to být baziliščí zub,“ povedala Hermiona netrpezlivo. „Musí to byť niečo tak deštruktívneho, že sa horcrux sám nezrenegeruje. Baziliskov jed má len jediný protijed. A ten je strašne vzácny -“

„ – fénixove slzy,“ povedal Harry a prikývol.

„Presne“ povedala Hermiona. „ Náš problém je, že tak ničivých látok ako je baziliščí jed, je neskutočne málo a žiadny z nich nie je dostatočne bezpečný na to, aby si ho mohol nosiť všade so sebou. To je problém, ktorý musíme vyriešiť, pretože trhanie, drtenie, či lisovanie na horcrux nezaberie. Musíš s ním urobiť niečo, čo neopravia ani kúzla.“

„Ale pokiaľ tú vec, v ktorej to žije, zničíme,“ povedal Ron, „Ako to, že sa ten kúsok duše nemôže premiestniť do niečoho iného a proste žiť tam?“
„Pretože horcrux je úplný opak ľudskej bytosti.“

Keď videla, že Harry s Ronom sú dokonale zmätený, pokračovala Hermiona rýchlo ďalej. „Pozri sa, keby som teraz mala meč a prebodla ho skrz teba, nijako by som nepoškodila tvoju dušu.“
„Čo by pre mňa určite bola obrovská útecha.“ Povedal Ron a Harry sa zasmial.

„V skutočnosti by naozaj mala byť! Ale chcem tým povedať, že ak sa tvojmu telu stane čokoľvek, tvoja duša bude nepoškodená žiť ďalej.“ Povedala Hermiona. „ Ale s horcruxom je to naopak. Aby ten kúsok duše, ktorý je uväznený vo vnútri prežil, je závislí na svojom obsahu, na svojom očarovanom tele. Bez neho nemôže existovať.“

„Ten denník tak nejako.. zomrel keď som ho prepichol,“ povedal Harry a spomenul si, ako z prepichnutých stránok tieklo niečo, čo vyzeralo ako krv a ako sa ozval výkrik Voldemortovej duše, keď sa strácala.

„A ako náhle bol denník úspešne zničený, ten kúsok duše vnútri jeho tela nemohol ďalej existovať. Ginny sa ho pokúsila zbaviť sôr ako sa to podarilo tebe, dokonca ho aj spláchla do záchoda, ale neuspela, sám sa k nej vrátil nedotknutý, ako nový.“

„Zadrž.“ Povedal Ron zamračene. „Ten kus duše v denníku posadol Ginny, nie? Ako funguje toto, hm?“

„Zatiaľ, čo magická schránka je stále nedotknutá, ten útržok duše môže prelietavať do a z niekoho, kto sa príliš priblíži schránke. Myslím tým, že sa ho niekto musel na dlhú dobu dotknúť, s fyzickým dotykom to vôbec nesúvisí.“ Dodala, než sa Ron stihol spýtať. „Myslím to čisto citovo. Ginny si do toho denníku vylievala srdce a stala sa strašne zraniteľnou. POkial sa staneš na horcruxe závislým, alebo sa doň dokonca zamiluješ, máš problém.“

Otvorila sa a Voldemortova duša do nej mohla potom vstúpiť. A pritom nemohla prestať, pretože už bola na denníku závislá...“„Mňa by zaujímalo, ako Dumbledorel zneškodnil ten prsteň?“ ujal sa slova Harry. „Prečo som sa ho na to neopýtal? Nikdy naozaj nikdy…“ strácal sa jeho hlas.Myslel na všetky tie veci, na ktoré sa ho mal spýtať.

Teraz sa mu zdá, že ešte keď žil, tak stratil neuveriteľne veľa príležitostí dozvedieť sa niečo viac ... dozvedieť sa všetko …Ticho bolo prerušené až hlasným otvorením dverí do izby a s podivným nárazom. Hermiona skríkla a pustila „Tajomstvo čiernej mágie“.

Krivolab syčal rozhorčene pod postelou. Ron skočil z postele, šmykom odhodil čokoládovu žabku a primačkol ju svojou hlavou priamo proti stene. Harry inštinktívne siahol po svojom prútiku, ešte kým si uvedomil, že sa pozerá na paní Weaslyovú, ktorej vlasy boli rozcuchané a jej tvár bola skrivená hnevom.

„Prepáčte, že vyrušujem,“ povedala trasúcim hlasom.
„Viem, že si potrebujete oddýchnuť… ale v mojej izbe sú nacpané svadobné dary, ktoré potrebujú preriediť a vy ste súhlasili, že mi budete pomáhať.“

„Ah, áno,“ povedala Hermiona dívajúc sa vystrašene na svoje nohy, kde ležali knihy „my… … my sa ospravedlňujeme …“ a s úzkostným pohľadom na Harryho a Rona vybehla von z izby za paní Weaslyovou.

„Je ako domáci škriatok,“ hundral tichým hlasom Ron, ktorý si stále masíroval hlavu, zatiaľ čo ich s Harrym následovali.

„Samozrejme bez platu. Čím skôr bude koniec svadby, tým budem šťastnejší .“

„Hej,“ pritakal Harry „potom nebudeme musieť robiť nič iného, než nájsť tie Horcruxy … To bude ako prázdniny, nemyslíš?“Ron sa začal smiať, ale ta obrovská hromada darčekov v izbe, pani Weaslyová mu hneď zmazala úsmev z tváre.

„Delacourovci prídu ráno o jedenástej !“ Harry, Ron, Hermiona a Ginny cítili rozhorčenie k k Fleurinej rodine.Bola to len slušnosť, že si Ron navliekol rovnaký pár ponožiek a Harry si pokúsil učesať vlasy. Keď boli považovaní za dosť elegantne oblečených, tak sa zhromaždili na dvore, aby privítali hostí.

Harry nikdy nevidel Brloh tak čistý. Hrdzavé kotlíky a staré sedem mílové čižmy boli preč; nahradili ich dva nové kríky, ktoré stáli po oboch stranách dverí.Pupienky sa zvláštne vlnili a dvor bol pozametaný. Harry úplne stratil poňatie koľko bezpečnostných opatrení bolo Rádom a Ministerstvom v Brlohu nainštalovaných.
Jediné čo vedel bolo to, že už pre nikoho nebolo možné cestovať hop - šup práškom alebo prenášadlom priamo do Brlohu. Pán Weasley išiel preto vtedy privítať Delacourovcov na vrch miestneho neďalekého kopca, kam sa mali premiestniť prenášadlom.Ich prvé stretnutie bolo sprevádzané nezvykle hlasným smiechom pána Weaslyho, ktorý sa za chvíľu objavil pred bránou s veľkým kufrom a plavovlasov pani v zelených šatách, ktorou bola Fleurina matka.

„Mama!“ plakala Fleur v objatí. „Papa!“.

Monsieur Delacour bol hneď za nimi, a bol rovnako tak atraktívny, ako jeho žena. Bol o hlavu menší a poriadne baculatý s malou čiernou briadkou. Avšak vyzeral dobrosrdečne a mieril k pánovi Weasleymu na svojich vysokých podpätkových topánkach.

„Mali ste s tým toľko starostí,“ začal hlbokým hlasom.
„Fleur nám povedala ako ste pilne pracovali“

„Ah, to nič nebolo!“, odvetila pani Weaslyová.

„Všetko je nakoniec v poriadku.“Ron uľahčil svojím pocitom kopnutím do škriatka, ktorý sa narovnal až za krovím pri vstupných dverách.

„Drahá,“ povedal monsieur Delacour stále držiac ruku pani Weaslyovej. „Sme naozaj poctený zväzkom našich rodín. Dovoľte, aby som vám predstavil moju ženu, Apollinu.“ Madame Delacour doplávala k pani Weaslyovej, aby ju pobozkala.

„Enchantééé,“ povedala.„Váš manžel nám rozprával tak zaujímavé príbehy!“

„Óó áno. Samozrejme sme so sebou zobrali našu malú dcéru, Gabriel!“ povedal Monsier Delacour.

Gabriel bola taká Fleur v menšom vydaní - 11 rokov stará so strieborne - plavými vlasmi až po pás. Sladko sa usmievala na pani Weaslyovú a potom sa žiarivo pozrela na Harryho. Ginny si hlasno odkašlala.

„Dobre, poďte ďalej,“ pokračovala pani Weaslyová a uviedla Delacourovcov ďalej do domu s mnohými - „Nie, prosím, až po vás.“

Delacourovci sa skoro stali nápomocnými a veľmi príjemnými hosťami. Boli so všetkým spokojný a asistovali pri všetkých svadobných prípravách. Monsier Delacour sa staral o všetko od zasadacieho poriadku až po družičkine topánky.

Šarmantná Madame Delacour vetšinou používala čistiace kúzla, zatiaľ čo malá Gabriel následovala svoju staršiu sestru, aby jej mohla pomáhať.Tienistou stránkou však bolo, že Brloh nebol schopný ubytovať toľko ľudí.
Pán a Pani Weaslyovci spali v obývačke, zatiaľ čo pán a pani Delacourovci si vzali ich izbu. Gabriel spala s Fleur v Percyho starej izbe a Bill bude bývať s Charliem, akonáhle sa vráti z Rumunska.

Príležitosť k ďalšiemu plánovaniu sa tým pádom Harrymu, Ronovi a Hermione už nenaskytli.„A stále nás nechce nechať osamote!“ vrčal Ron, keď sa pri ich druhom pokuse o stretnutie, na dvore objavila pani Weaslyová s veľkým košom.

„Áh, už ste nakŕmili sliepky?“ zvolala, keď sa k nim blížila.

„Mali by sme ich radšej do zajtra zavrieť, pokiaľ neprídu muži … postaviť stan na svadbu,“ vysvetlila a opierala sa o kurník. Vyzerala vyčerpane.

„Millamanský markýzi … sú veľmi dobrí … to je Billov sprievodný tým …Mal by si radšej zostať vnútri, keď tu budú, Harry. Musím povedať, že mať všetky tie bezpečnostné kúzla tu všade trochu komplikuje organizáciu svadby," pokračovala v hovorení.

„Prepáčte,“ povedal Harry pokorne.

„Ach, nebuď hlúpy, zlatko ,“ ihneď odpovedala pani Weaslyová.„Nemyslela som tým - no - tvoje bezpečí je jednoducho dôležitejšie! Práve som sa ta vlastne chcela spýtať, ako budeš chcieť osláviť svoje narodeniny, Harry. Sedemnástiny, to je veľmi dôležitý deň.

„Nechcem vám s tým pridávať starosti,“ povedal rýchlo Harry, „Naozaj, pani Weaslyová. Normálna večera bude úplne stačiť … je to predsa deň pred svadbou …“

„Ah, dobre, keď myslíš, zlatko. Pozvem Remusa a Tonksovú, môžem? A čo Hagrida?“„To bude skvelé,“ pritakal Harry.

„Ale prosím, nerobte si s tým starosti.“

Pozrela sa naňho dlhým pohľadom a trochu smutne sa usmiala, potom odišla zase späť. Harry sa díval, ako s ladným mávnutím zamierila svojím prútikom na bielizeň ležiacu na vešiaku, ktoré sa v okamžiku vznieslo do vzduchu a Harry náhle pocítil vlnu ľútosti nad problémami a námahou, ktoré jej musel spôsobiť